Roadtripy

Na druhý deň som išiel na Piz Boè. Autom som dorazil na Passo Pordoi a lanovkou „Funivia Sass Pordoi" sa vyviezol do výšky približne 2900 m. Odtiaľ sa schádza do sedla Forcella Pordoi, kde je chata. Výstup na Piz Boè som zvolil južnou trasou, kde je krátka, nenáročná via ferrata. Na vrchole sa nachádza chata Rifugio Capanna Piz Fassa. Výhľady sú rozsiahle na všetky strany. Zostup som absolvoval severnou stranou cez Rifugio Boè a následne späť popod vrchol do sedla a k lanovke. Neďaleko stanice lanovky sa nachádza zaujímavé skalné okno a útesy s nádhernými výhľadmi – odporúčam navštíviť.

Tretí deň som išiel do dedinky Pera, kde som využil lanovku Seggiovia Vajolet. Z hornej stanice som pešo pokračoval cez les k Rifugio Gardeccia a následne ku chatám Rifugio Paul Preuss a Rifugio Vajolet. Odtiaľ som vystúpil dolinou Valle del Vajolet do sedla Passo Principe, kde je ďalšia chata. Po krátkej pauze som pokračoval do sedla Antermoia (2770 m) a potom na vrchol Cima di Larsec (2891 m). Z vrcholu sú panoramatické výhľady na okolité masívy ako Lausa, Scalieret, Kesselkogel a veže Vajolet. Vrátil som sa späť tou istou trasou.

Štvrtý deň patril oblasti Marmolada. Vyrazil som k jazeru Lago di Fedaia a odtiaľ dolinou Val de Fedaia až do sedla Porta Vescovo, kde je chata Rifugio Luigi Gorza – horná stanica lanovky (v čase mojej návštevy mimo prevádzky). Zo sedla sú výborné výhľady na Marmoladu a jej ľadovec a masív Piz Boè. V okolí sa nachádza známa ferrata Delle Trincee (naplánovaná na inokedy). Cestou späť som sa vrátil tou istou trasou.

Piaty deň som navštívil Passo Gardena pod masívom Pizes de Cir. Lanovkou som sa vyviezol na Dantercepies (cca 2200 m) a odtiaľ pokračoval pešo popod vrch Große Cirspitze, kde sa začína výstup. Trasa je pomerne strmá, s ľahkou via ferratou (úroveň A). Výstroj netreba, ale orientácia je miestami náročná. Z vrcholu (2592 m) sú nádherné výhľady. Následne som pokračoval k Pitla Cir (Kleine Cirspitze), kde je ferrata úrovne B/C. Počas výstupu ma zastihol dážď, takže pobyt na vrchole (2520 m) bol krátky. Zostúpil som pešo späť do Passo Gardena.

Šiesty deň som sa presunul do oblasti Cinque Torri. Lanovkou som sa vyviezol k vežiam a následne navštívil chatu Rifugio Averau a vrchol Nuvolau (2574 m), kde sa nachádza rovnomenná chata. Späť som šiel tou istou trasou, s viacerými zastávkami kvôli výhľadom. Večer som sa autom presunul cez Cortinu do Auronzo di Cadore.

Siedmy deň som chcel ísť k Tre Cime di Lavaredo, no vstup autom bol vypredaný. Namiesto toho som zvolil túru z Passo Giau na Monte Cernera. Chodník vedie cez sedlo Forcella de Col Piombin a ďalej na vrchol Monte Cernera (2664 m), kde boli oblaky a slabá viditeľnosť. Z vrcholu som pokračoval na susedný Monte Verdal (2491 m) a späť k autu. Tesne pred koncom ma zastihla búrka s krupobitím.

Ôsmy deň som absolvoval túru k jazeru Lago di Sorapis, tentokrát po trase č. 217 z doliny Val Bona. Druhá polovica je strmá (asi 600 m prevýšenie). Pred koncom sa trasa napojí na známu trasu z Tre Croci. Pri jazere s tyrkysovou vodou sa nachádza chata Rifugio Vandelli. Po krátkej pauze som sa vrátil tou istou trasou. Opäť ma pred koncom prekvapil dážď.

Deviaty deň som mal rezervovaný vstup k Tre Cime (časovo obmedzený lístok 6:00–18:00). Noc predtým pršalo, a tak som ráno prečkal dážď v chate Rifugio Auronzo. Keď sa oblačnosť začala trhať, navštívil som vyhliadku Monte Capedelle, odkiaľ sa ukázali Tre Cime. Pokračoval som cez sedlo Forcella Lavaredo k chate Dreizinnenhütte a absolvoval ferratu na Toblinger Knoten (2617 m, úroveň B/C). Zostup som si spestril návštevou kopca Sextnerstein (2539 m). Spodnou trasou som sa vrátil k Forcella Lavaredo a krátko vyšlapal k nástupu ferraty De Luca–Innerkofler. Neabsolvoval som ju celú – len po vyhliadkový bod pod Monte Paterno.

Desiaty deň bol oddychový. Navštívil som Cortinu a vyviezol sa lanovkou na Tofanu. Ráno fungovali len dve sekcie, no neskôr otvorili aj posledný úsek k Tofana di Mezzo. Z hornej stanice je ešte krátky výstup na samotný vrchol (3244 m), odkiaľ sú nádherné výhľady. Po návrate som sa ešte zastavil v Cortine, kde prebiehajú prípravy na olympijské hry.

Jedenásty deň bol dňom odchodu. Ráno som vyrazil z Auronza smerom do Bratislavy.

Odtiaľ začalo nórske dobrodružstvo, počas ktorého som absolvoval množstvo túr a výstupov a navštívil fascinujúce miesta a mestá. Prvou zastávkou bolo mesto Alta, odkiaľ som vyrazil na Nordkapp a túru Knivskjelodden, až na samotný sever pevninskej Európy. Nezabudnuteľný bol aj výstup na vrch Halde, kde sa nachádza bývalé observatórium polárnej žiary.

Po návšteve Alty som sa presunul do mesta Tromsø, kde som jeden deň strávil objavovaním mesta a druhý deň som sa vydal na túru na vrch Tromsdalstinden, ktorý sa majestátne týči nad mestom.

Cesta pokračovala do mesta Finnsnes, kde som po ceste absolvoval túru na vrch Segla. Odtiaľ sa naskytli azda najkrajšie výhľady v celom Nórsku. Nasledujúci deň mi však mraky znemožnili podobný výhľad z vrchu Husfjellet. Z Finnsnes som sa presunul na magické Lofoty, kde som strávil niekoľko dní v chatke pri meste Kabelvåg.

Na Lofotách som si vychutnal množstvo túr, napríklad na vrchy Festvågtind, Nonstinden, Veggen a Reinebringen. Vyskúšal som aj teplotu mora na pláži Uttaklieiv a navštívil malebné miesta ako Svolvær, Reine a dedinku s krásnym menom Å, ktorá je na konci Lofot.

Z Lofot som sa trajektom preplavil z Moskenes do Bodø a odtiaľ som pokračoval cez polárny kruh až do mesta Mosjøen. Tu som si vyšľapal 4200 kamenných schodov na vrch Øyfjellvarden. Nasledovala cesta na juh do Trondheimu a odtiaľ cez Atlantickú cestu (Atlanterhavsveien) do Åndalsnes, kde som absolvoval hrebeňovku na vrch Mjølvafjellet.

Ďalšie dni som strávil v Åndalsnes, kde som najprv absolvoval túru po hrebeni na vrch Mjølvafjellet, menšiu túru v nádhernej doline Venjesdalen a potom ma čakal peší výstup po Ceste trollov (Trollstigen), keďže bola pre autá uzavretá. Z turistického centra som sa vydal na túru na Stabbeskaret, čo je sedlo pod Trollskou stenou (Trollveggen).

Z Åndalsnes som pokračoval cez malebný Geiranger, vystúpil (či skôr vyšoféroval) na vrch Dalsnibba a prešiel cez Strynefjellsvegen (Starú horskú strynskú cestu) až do Bessheimu, pri národnom parku Jotunheimen. Tu som absolvoval dve úžasné hrebeňové túry, Besseggen a Knutshøe, s nádhernými výhľadmi.

Potom som sa presunul do Eidfjordu a odtiaľ som vyrazil na túru na ikonickú Trolltungu, ktorú som navštívil už druhýkrát, tentoraz v letných podmienkach. Ďalší deň som pokračoval do Stavangeru, pričom som sa po ceste zastavil pri nádherných veľkých vodopádoch, napríklad Langfossen.

Zo Stavangeru som sa vydal na dve nezabudnuteľné túry, na Kjeragbolten a Preikestolen. Na záver ma čakal dlhý presun do Osla, kde som strávil dva dni, a potom nasledovala dlhá cesta späť do Bratislavy.

Po pristátí v Keflavíku som si vyzdvihol auto a okamžite zamieril na juh, k mestečku Grindavík a do pohoria Fagradalsfjall. Po 18:00 som dorazil na parkovisko a vydal sa na približne dvojhodinovú túru k sopke, ktorá bola dlhá viac ako 10 kilometrov. Pohľad na aktívnu sopku ponúkal jedinečné zážitky, a tak som sa zdržal až do polnoci, než som sa vrátil späť k autu.

Nasledujúce ráno som pokračoval do pohoria Landmannalaugar, známeho ako Dúhové hory, kvôli pestrofarebným ryolitovým formáciám. Mojím cieľom bolo zdolať vrch Bláhnúkur. Aj keď viditeľnosť nebola ideálna, počasie prialo a celá okružná túra trvala asi tri hodiny. Po tejto túre som sa zastavil pri impozantnom kráteri Ljótipollur, vo vnútri ktorého sa nachádza jazero.

Ďalší deň som strávil túrou a objavovaním doliny Reykjadalur, kde sa nachádzajú horúce pramene a rieka s teplou vodou. Na konci doliny sa dá kúpať v rieke po celý rok, čo poskytuje jedinečný zážitok. Po tejto túre som sa vydal na dlhú cestu na sever do mesta Akureyri, často nazývaného "hlavné mesto severu".

Nasledujúci deň som navštívil majestátny vodopád Goðafoss a pokračoval k jazeru Mývatn, známeho svojimi unikátnymi pseudokrátermi. Potom som vystúpil na vrch krátera Hverfjall, odkiaľ som si vychutnal panoramatický výhľad. V blízkosti sa nachádza geotermálna oblasť Hverir, kde môžete zažiť bublajúce bahenné pramene a geotermálne javy typické pre Island.

Moja cesta pokračovala na východ, kde som sa zastavil v kaňone Stuðlagil, známeho svojimi impozantnými čadičovými stĺpmi. Pred príchodom do dediny Seyðisfjörður som si užil krásny pohľad na vodopád Gufufoss. V malebnej rybárskej dedinke Seyðisfjörður som sa občerstvil a potom pokračoval do prírodnej rezervácie Hólmanes, kde som absolvoval krátku túru. Večer som dorazil do najvýchodnejšej dediny na Islande - Neskaupstaður, kde som prespal. Pred spaním som si ešte užil prechádzku k Páskahellir, miestu so skalou, ktorá tvorí prírodnú strechu vedľa morského pobrežia.

Nasledujúci deň som sa zastavil v bývalej bani Helgustaðanáma, známej ťažbou krištálov kalcitu. Pokračoval som k útesom Vattarnes, ktoré patria k najvýchodnejším miestam na Islande. Moja cesta potom viedla na juh, kde som navštívil pláž Meleyri a útes Green Rock, predtým ako som dorazil do mesta Djúpivogur. V Djúpivogure som sa prešiel po pobreží v časti Hörganes. Odtiaľ som sa presunul k ikonickej hore Vestrahorn a pobrežiu Stokksnes, kde je postavená vikingská dedina, pôvodne určená na filmové účely.

Nasledujúce ráno som sa vybral k Diamantovej pláži a zátoke Jökulsárlón, aby som pozoroval východ slnka na jednom z najkrajších miest na Islande, v skorých ranných hodinách, keď tam neboli žiadni turisti. Tu som sa zdržal asi dve hodiny a potom som pokračoval na túru do menej známeho kaňonu Múlagljúfur. Hoci nie je veľmi navštevovaný turistami, kaňon ponúka krásne výhľady do jeho vnútra a na okolité vodopády. Túra trvá asi 2-3 hodiny a je skutočným skvostom pre milovníkov prírody.

Po túre som sa vydal autom cez južné pobrežie, cez dedinu Vík, až do údolia Þórsmörk. V Þórsmörku som autom brodil niekoľko riek, ktoré stekajú z ľadovca na sopke Eyjafjallajökull. Navštívil som tiež rokliny Merkurker a Nauthúsagil (Bull Shed Ravine), kde sa na jej konci nachádza skrytý vodopád.

Posledný deň som sa presunul do Reykjavíku a následne na letisko Keflavík, kde som odovzdal auto a odletel do Viedne.

Po prílete som si vyzdvihol na letisku auto a ubytoval som sa v Reykjavíku. Nasledujúce ráno som vyrazil na poloostrov Snæfellsnes, kde som plánoval vystúpiť na známy vrch Kirkjufell. Tento vrch, často označovaný za najfotografovanejší vrch na Islande, je ikonou so svojím nezameniteľným kužeľovitým tvarom. Na začiatku ma čakalo varovanie, že výstup je iba pre skúsených lezcov. Samotný výstup trval asi hodinu. Nebol dlhý, ale bol intenzívny a nebezpečný za mokrého počasia alebo mrazu. Miestami sa nachádzali tri alebo štyri lezecké úseky, kde bolo treba zapojiť aj ruky, a tieto miesta boli istené lanom. Výhľad z vrcholu na okolie bol nádherný, aj keď ho kazila nízka oblačnosť.

Na tretí deň ma čakala túra do doliny Meradalir, kde sa nachádzal kráter vyhasnutej sopky a ešte dymiace lávové polia. Táto túra z parkoviska merala asi 6 kilometrov a viedla popri kráteroch z prvej erupcie v pohorí Fagradalsfjall. Erupcia v Fagradalsfjall v roku 2021 bola jednou z najvýznamnejších v nedávnej histórii Islandu, pričom jej lávové prúdy sa rozprestierali na veľkej ploche, čím vytvorili fascinujúcu krajinu. Počas túry bolo opäť veľmi veterno, ale slnečno bez obláčikov. Pohľady na krátery a dymiace polia sú jedinečné a nikdy neomrzia.

Štvrtý deň som mal naplánovanú túru na vrch Þverfellshorn v pohorí Esja, ktoré leží severne od Reykjavíku. Pohorie Esja je obľúbené medzi turistami aj miestnymi obyvateľmi, pretože poskytuje skvelé možnosti na pešiu turistiku s úchvatnými výhľadmi na Reykjavík a Atlantický oceán. Počas výstupu sa postupne zhoršovalo počasie a vrchol Þverfellshorn sa zahalil do oblakov, z ktorých sa nakrátko spustil dážď. Posledná časť výstupu, vo výške asi 50 až 100 metrov, mala alpský charakter a bola istená reťazou. Výhľady na okolie a vzdialený Reykjavík sa objavili až pri zostupe. Po príchode na parkovisko som sa presunul ku gejzírom, kde som mal zabezpečené ubytovanie. Keďže som býval blízko gejzírov, oplatilo sa k nim prísť skoro ráno, keď tam ešte neboli žiadni turisti.

Piaty deň som vycestoval do doliny Landmannalaugar. Už samotná cesta bola zážitkom, pretože viedla asi 35 kilometrov po nespevnenej ceste vyprahnutou krajinou až k Dúhovým horám. Po príchode na parkovisko v Landmannalaugar som sa vydal na vrch sopky Brennisteinsalda. Výstup nebol zložitý, miestami som prechádzal lávovými poliami a geotermálnymi oblasťami s typickým zápachom síry. Výhľady na okolité hory boli neskutočné. Cestou späť som sa ešte zastavil pri jazere Hnausapollur, ktoré je súčasťou veľkého krátera.

Ďalší deň ma čakala túra do doliny Hveradalir v horách Kerlingarfjöll. Cesta bola podobná ako do Landmannalaugaru, tiež sa išlo desiatky kilometrov po nespevnenej ceste do vnútrozemia Islandu. Kerlingarfjöll je fascinujúce pohorie preslávené svojou úžasnou geotermálnou aktivitou a pôsobivou scenériou. Zastavil som v osade Ásgarður, odkiaľ som sa vydal na túru do Hveradaliru. Hveradalir je známy svojimi úchvatnými geotermálnymi scenériami a aktivitou, kde horúce pramene a fumaroly (trhliny alebo prieduchy v zemskom povrchu) vytvárajú jedinečné prírodné divadlo. Po túre som sa vydal na juh Islandu, cestou som sa ešte zastavil pri vodopádoch Gullfoss, ktoré patria medzi najväčšie a najnavštevovanejšie na Islande. Večer som dorazil do hotela neďaleko mesta Selfoss a v noci som bol svedkom polárnej žiary, ktorá trvala asi dve hodiny.

Siedmy deň som sa vybral do doliny Þakgil na juhu Islandu, neďaleko dediny Vík. Þakgil je známa pre svoje dramatické útesy a nádhernú prírodu, ktorá ponúka ideálne podmienky pre turistiku. Opäť ma čakala cesta po nespevnenej ceste, tentoraz len niečo cez 15 kilometrov. V Þakgil som sa vydal na žltý okruh s výhľadom na ľadovec Huldujökull, ktorý je súčasťou ľadovca Mýrdalsjökull, nachádzajúceho sa nad sopkou Katla, jednou z najaktívnejších sopiek na Islande. Celý okruh je plný nádherných výhľadov a trvá (v závislosti od počasia a podmienok) 4 až 6 hodín.

V posledný deň ma čakala už len cesta do Reykjavíku, kde som sa zdržal niekoľko hodín a následne sa presunul do Keflavíku, kde som odovzdal auto a odletel do Viedne.

Do Keflavíku som priletel večer, vyzdvihol si auto a zamieril priamo do Reykjavíku. Prenájom auta je na Islande nevyhnutnosťou, aj keď ceny sú pomerne vysoké. Zvolil som menšie auto. Cesta z letiska do hlavného mesta trvá len 30 až 40 minút po diaľnici. Island ponúka úžasné výhľady už z cesty, kde sa môžete tešiť na nádherné scenérie od prvých chvíľ na ostrove.

Počasie v prvý deň sľubovalo jasnú oblohu na západe krajiny, preto som sa vybral na polostrov Snæfellsnes. Prvou zastávkou bol kráter Eldborg, ku ktorému vedie hodinová prechádzka z parkoviska pri farme. Výstup na kráter ponúka nádherné výhľady na okolité zasnežené vrchy. Ďalšie zastávky zahŕňali ikonickú horu Kirkjufell a kráter Saxhóll, ktoré sú lákavé svojou pôsobivou krajinou a výhľadmi na sopku Snæfellsjökull. Polostrov je často označovaný ako „Island v miniatúre" pre svoju rozmanitú krajinu zahŕňajúcu sopky, polia lávy, fjordy a pláže.

Druhý deň som preskúmaval Reykjavík, keďže počasie nebolo najpriaznivejšie. Začal som v hudobnej hale Harpa a pokračoval k pamätníku Sun Voyager, kostolu Hallgrímskirkja a preslávenému stánku s hot-dogmi Bæjarins Beztu Pylsur. Prechádzka mestom bola príjemným zážitkom. Reykjavik, hoci je jedným z najmenších hlavných miest na svete, je centrom kultúry a kreativity.

Tretí deň bol venovaný návšteve národného parku Þingvellir, gejzíru Strokkur a majestátneho vodopádu Gullfoss. Tieto miesta sú súčasťou slávneho Zlatého okruhu, ktorý ponúka fascinujúce geologické úkazy a historické lokality. Þingvellir je historicky významný, keďže bol miestom založenia najstaršieho parlamentu na svete, Alþingi, v roku 930. Počasie bolo premenlivé, ale každý z týchto prírodných divov ma ohromil svojou jedinečnosťou.

Rozhodol som sa využiť ponuku z hotela a absolvovať dopoludňajšie pozorovanie veľrýb z prístavu v Reykjavíku. Približne hodinu sme sa plavili k miestu, kde sa objavili dve či tri veľryby. Lode plné zvedavých turistov ich sledovali, takže bolo ľahké nájsť správne miesto. Aj keď veľryby sem-tam vystrčili chvosty nad hladinu, nešlo o žiadne dramatické skoky. Popoludní som navštívil geotermálnu oblasť Krýsuvík, ktorá leží južne od Reykjavíku, asi pol hodinu autom. Aj keď tu nenájdete gejzíry, horúce pramene s bublajúcou vodou a bahnom s typickým sírovým zápachom sú fascinujúce. Okolie ponúka možnosti turistiky; ja som vystúpil na vrch Hverafjall (308 m), odkiaľ sú pekné výhľady do okolia a na jazero Kleifarvatn.

Presunul som sa na juh ostrova, pričom som cestou navštívil Modrú lagúnu a pokračoval k čerstvým lávovým poliam sopky Fagradalsfjall. Veterná túra k sopke bola ako výlet do mesačnej krajiny, s pôsobivými výhľadmi na okolitú lávu, miestami dymiacu. Fagradalsfjall zaujal svet po svojej erupcii v roku 2021, pri ktorej sa zrodila úplne nová krajina priamo pred očami zvedavých turistov.

Šiesty deň som strávil objavovaním útesov Dýrhólaey a čiernej pláže Reynisfjara, známej bazaltovými stĺpmi a úchvatnou krajinou. Dýrhólaey, známý svojou majestátnou kamennou bránou, ponúka útočisko mnohým vtákom, vrátane rozkošných papuchálkov, ktoré sú často videné na jeho útesoch. Ja som však žiadneho papuchálka nevidel, začiatok mája je ešte zrejme priskoro. Vychutnal som si aj výstup na vrch Hatta s nádhernými výhľadmi na dedinu Vík a okolité hory.

Nasledujúci deň som navštívil termálne kúpalisko Seljavallalaug. Kúpalisko nie je udržované, je pomerne schátrané a v malých prezliekarňach je často špina a neporiadok. Ide naozaj len o turistickú atrakciu – prvý plavecký bazén na Islande. Moja ďalšia cesta viedla k ľadovcu Sólheimajökull, ktorý je z kúpaliska vzdialený asi 20 minút autom. Vodopád Skógafoss bol ďalším vrcholom dňa, kde som si užil túru popri rieke Skóga s množstvom menších vodopádov. Tento chodník je súčasťou diaľkového treku Fimmvörðuháls, ktorý vedie do doliny Þórsmörk pomedzi ľadovce Eyjafjallajökull a Mýrdalsjökull. Skógafoss je jedným z najväčších a najfotogenickejších vodopádov na Islande.

Ďalší deň som plánoval návštevu Diamantovej pláže a Ľadovcovej zátoky. Tieto miesta boli viac ako dve a pol hodiny cesty od hotela, a cesta viedla cez lávové polia a oblasti zasiahnuté záplavami z topiacich sa ľadovcov. Prvou zastávkou bol ľadovec Kvíárjökull. Z parkoviska Kvíárjökull je možné vidieť topiaci sa ľadovec a prejsť sa popri tečúcej vode. Táto oblasť nie je príliš turisticky navštevovaná. Zaujímavejšie sú Fjallsárlón, Breiðárlón a najmä Ľadovcová zátoka – Jökulsárlón. Pokračoval som na Diamantovú pláž, čiernopieskovú pláž, kde sa vyplavujú kusy ľadu z blízkej Ľadovcovej zátoky a pripomínajú diamanty. Májový termín bol obzvlášť bohatý na tieto "diamanty." Po prechádzke som sa presunul k Ľadovcovej zátoke, kde plávalo množstvo ľadovcov rôznych tvarov a veľkostí. Táto zátoka patrí k najkrajším miestam na Islande, kde medzi ľadovcami plávajú tulene. Pohľady na ľadovce sú fascinujúce a dokážu zaujať na dlhú dobu.

Na tento deň som nemal žiadny plán. Malo ísť o rezervný deň pre prípad, keby počas môjho pobytu na Islande bolo zlé počasie a niektoré miesta by som nestihol navštíviť. Prognóza dobrého počasia na dnes nebola najlepšia. Keďže som doteraz stihol navštíviť všetky plánované miesta, rozhodol som sa vybrať pozrieť na kráter Kerið, ktorý je známy svojou červenou farbou a jazerom uprostred. Kerið sa nachádza severovýchodne od mesta Selfoss, vzdialený 15 kilometrov. Kráter je možné prejsť dokola a dá sa zísť dole ku kráterovému jazeru.

Desiaty deň som preskúmal horu Hjörleifshöfði, izolovanú skalu s bohatou históriou neďaleko Víku, a zastavil sa v kaňone Fjaðrárgljúfur, ktorý ponúka úžasné výhľady na skalnaté útvary a vodopády. Hjörleifshöfði je známa ako miesto, kde je údajne pochovaný jeden z prvých osadníkov Islandu, Hjörleifur Hróðmarsson, a poskytuje panoramatické výhľady na okolité lávové polia.

V posledný deň pobytu som cestoval z juhu Islandu opäť do hlavného mesta Reykjavíku. Cesta trvala vyše dvoch hodín. V Reykjavíku som v podstate potreboval iba zabiť čas, kým sa priblíži hodina môjho odletu. Z Reykjavíku som sa popoludní vydal na cestu na letisko Keflavík, kde som vrátil auto a počkal na odlet.